Slovinsko

Posledné slovo má vždy hora

Triglav - Studenič cesta

Monika Kupcová
Napísal / a 3 článkov
(1 hodnotenie)
Posledné slovo má vždy hora
Vložené: 15.11.2019
© gigaplaces.com
Vhodné pre:
dobrodruhov
cestovateľov

Triglav 2864 m nm je najvyššia hora Slovinska a Julských Álp, ktorá sa nachádza v jedinom NP v Slovinsku – Triglavskom národnom parku, ktorý je zapísaný v UNESCO. Silueta hory je zobrazená aj na slovinskom štátnom znaku i slovinskej vlajke a svoje pomenovanie získala podľa trojhlavý, starodávneho trojhlavého slovanského božstvá.

Začíname na Blede

Krátka zastávka na jazere Bled

Tento vrchol láka nejedného turistu, cestovateľov a milovníka hôr. Preto po dlhom prerokúvaní dávame dohromady štvorčlennú skupinu z členov som ja ako najskúsenejší horalka, ďalej Kamča, ktorá už výstup na Triglav absolvovala, a preto v nej mám veľkú oporu, ďalší člen je Verča, skúsená horolezkyne a jej kamarátka Evka, ktorá niečo málo turistiky zažila, je to pre ňu obrovská výzva – rovnako ako pre každú z nás. Naša trasa je plánovaná so zastávkou vo mestečku Bled, kde sa prechádzame po Bledské jazero na plavidle zvanom opletavá, na ostrove Blejsko Otok ochutnávame výbornú miestnu zmrzlinu a frčíme späť k autu. Pokračujeme ďalej na Jezernice, v Mojstrana sa dáme doľava a po prašnej, kamenistej, prudko stúpajúca cestičke prichádzame k Aljažev Domu (1 015 mnm) – horskej chate v doline Vráta, ktorá sa stáva naším útočiskom na nadchádzajúce dva dni. Nasledujúci deň sa prebúdzame do krásneho, slnečného dňa a o 8:00 ráno a so základnou výbavou (mačky, ferratový sed a helmy), jedlom a nápojmi na celý deň vyrážame z parkoviska najskôr po širokej, kamenistej ceste, ktorá nás zavedie k pomníku padlým partizánom. Za krátku chvíľu odbočujeme doľava, kde prechádzame na zapaľovače vyschnutú riečku Triglavska Bistrica a nastupujeme na Studenič cestu, jednu z troch tradičných ciest vedúce k vrcholu. Ted' už nás čaká niekoľkohodinové šliapania do kopca. Pomerne často cestou míňame do skaly pribité pomníčky s menami obetí, ktoré pri zdolávaní Triglavu prišli o život zásahom blesku. Keďže som už zo skorších čias vedela, že sa Triglav pri náhlej zmene počasia stáva tzv. Bleskozvodom Európy, a to vďaka niektorým úsekom zaistenými skobami a oceľovým zábradlím, tak ako jediné mi behal mráz po chrbte, zakaždým, keď som taký pomníček míňala. Avšak nám počasie praje, cestou fotíme, kocháme sa, Evka a Verča si občas urobia prestávku na cigaretu a ideme ďalej. Po pár hodinách sa terén stáva obtiažnejším, náročnejším, z batohu vyťahujeme ferratový set, nasadzujeme helmy a každá sa sústredíme sama na seba. Cestou sa osviežime ľadovou vodou z horských pramienkov tečúcich vďaka ľadovcu pod vrcholom. Prvý ide Kamča, hneď v závese ja a po ohliadnutie zist'uje, že Evka a Verča sú nejako pozadu. Prvé, čo ma napadne je, že si dali zase prestávku na fajčenie, a že nás dôjdu. Medzera medzi nami sa ale zväčšuje, tak s kamca zastavujeme a na zvyšok tímu čakáme. Keď sme zase všetkých pokope, čaká nás s kamca nemilá správa. Evka nám oznamuje, že už nemôže, že máme ísť, že pôjde pomaly za nami. Boli sme ešte len v polovici výstupu, naberali sme veľké meškanie a čas bežal neúprosne. Prestávky na odpočinok sme teda robili čoraz častejšie, u rozcestníku spájajúcej našu cestu s ďalšie, skôr zostupovú cestou zvanú Pot Čez Prag, sa aj Verča priznáva, že už nemá silu ísť ďalej. Náročný ferratový úsek sme mali už za sebou, ale ďalší ťažký prelez cez Mali Triglav (2739 mnm) nás ešte len čakal. Ani jedna z dievčat to ale nechcela vzdať. Neskúsenosťou a nevedomosťou dievčatá zostávali pokojné, naopak mne sa v hlave začínali rodiť plány a úvahy o tom, ako to časovo zvládnuť. Prešli sme snehové polia, pozdravili pár kozorožcov alpských, spoločnosť nám robí skupina nemecky hovoriacich turistov. Je 16:00 a my ešte len míňame Triglavski dom (2 515 mnm), kde po zhodnotení situácie navrhujem prespať na tejto chate a ráno zostúpiť dole. Túto možnosť dievčatá okamžite zavrhujú so slovami: „To zvládneme, chlapci to taky otočili za jeden deň.“ Onedlho stojíme pod vrcholom Malého Triglavu. Nastupujeme na sporo zaistenú Ferrato a po veľmi exponovanom chodníku po hodine stojíme na vrchole Triglavu u plechové „rakety“ zvanej Aljažev Stolp (2864 mnm). Evka a Verča sú vyčerpané, ale štastné, že to dokázali. Ja ale zo skúsenosti viem, že to najhoršie máme ešte len pred sebou – niekoľkohodinovú cestu späť na Aljažev Dom. Pár minút stojíme na „streche“ Julských Álp a do pamäti sa snažíme vryť nádherné výhľady na okolité kopce, urobíme pár fotiek a je na čase ísť dole. Všímam si, že oblačnosti zo západu pribúda, a vzhľadom na to, že cestou hore sme nabrali meškanie 4 hodiny, je celkom pochopiteľné, ako dlho nám bude trvať cesta dole, ao nehovorím o vyčerpaní dvoch členiek nášho tímu. Cestou späť k Triglavskemu Domu sa párkrát obzriem, a keď oceľová mračná sprevádza ľahké hrmenie, vyhlásim jednoznačné stanovisko: „Dievčatá, zostávame tu cez noc, ráno to stretneme. Od západu sa blíži búrková mračná a cesta dole nám zaberie rovnako času ako cesta hore, nemôžeme riskovať. "Na to sa mi dostáva len nesúhlasných odpovedí s tým, že to stihneme. Nenarobím nič, ešte niekoľkokrát im zopakujem, že ich rozhodnutie nie je správne, ale stojí si za svojím. A má povaha mi nedovolí rozdeliť tím. Pred 18. hod sa vydávame na cestu späť, na cestu, ktorá sa vzápätí premení na boj o život a na ktorú nikdy v živote nezabudnem. Zvoľna klesáme, krok Evky a Verča sa stáva čím ďalej ťažšie, vzdialenosti medzi nami sa zväčšujú. Už nikoho cestou dole nestretávame, kto toho dňa vystúpal hore, zostáva hore na chate a ráno sa vracia. Tak ako sa odporúča. Búrková oblaky sa za sprievodu dunivého hrmenia a oslňujúceho blesky približujú nad posvätnú horu a začínajú nás varovať. Nebo sa otvára a začína silno pršať. Hora nás zamyká a my netušíme, čo má s nami v pláne ďalej. Vo chvíli, keď slézáme posledný istený úsek, kde sme železnými karabínami pripnuté k železným zábradlím a skobám, sa mi premietajú v hlave všetky tie pomníčky, ktoré sme cestu nahor stretávali. Nikto nechce, aby ich tam bolo viac, aspoň ja nie, pretože dievčatá ich význam nepoznajú. A rozhodne ted' mi nepripadne vhodná chvíľa pre ich vysvetlenie. Evka odpí- ako posledný karabínu, schovávame vybavenia do batohu. Zo všetkých síl sa dievčatá snažím povzbudiť k rýchlejšej chôdzi, aby sme sa čo najskôr dostali aspoň o pár metrov nižšie, kde sa nebezpečenstvo zasiahnutia bleskom aspon o málinko zmenší. Vďaka silnému dažďu sa ale terén stáva ďaleko náročnejším, klzkým, a preto musíme vynaložiť väčšie úsilie na to, aby ani jedna z nás nepošmykli a nesjela po strmej, skalnaté stene dole. Prichádzame na rázcestí, kde Kamča navrhne: "Tu doprava je to kratšia, poďme tadiaľ.“ Evka a Verča teraz počuje na každé slovo záchrany, ja som opatrnejší a tento návrh zavrhuju. Snažím sa holky opäť presvedčiť: „Poďme rovnakou cestou, nie je čas strácať čas.“ Bohužiaľ, zase prevaha, a tak sa vydávame úzkou cestou vpravo. Snažím sa zachovať chladnú hlavu, spomínam na všetky inštrukcie „Ako sa správať v horách pri búrke“, ktoré som nie náhodou čítala dva dni pred odchodom. Zrazu Vykríknem: „Palice, okamžite si tie turistické paličky schovajte do batohu!“ Holky nechápu, nie sú schopné logicky uvažovať, začínajú byť v šoku. Ted' sa mi do partie k vyčerpanej Verča, Evče pridala ešte Kamča, ktorá podľahla situáciu. Po hodine a pol chôdze neznámym terénom nás zastavuje 4 metre široký snehový jazyk so sklonom 45 stupňov, ktorý musíme prejsť. Než stačím vyhodnotiť situáciu, Kamča si obúva mačky, s hrôzou v očiach as rozklepanými kolenami sa chystá vkročiť na, vďaka silnému dažďu, zmäknutý sneh. Okamžite ju zastavujem, toto je moc riskantné, Verča s Evkou dostávajú paniku a plačú. Medzi vzlyky rozoznávam slová: „Ja nechcem umrieť, ja chcem vidieť svojho syna.“ Najradšej by som holky propleskla z oboch strán, aby sa spamätali, zatiaľ ale len zvyšujú hlas a rozhodnem, že sa okamžite vraciame späť na rozcestník. To ale znamená ďalší hodina a pol v búrke a silnom daždi naviac. Srdce mi bije až v krku, tie najhoršie myšlienky sa snažím zahnať tak rýchlo, ako len prišli. Po pár metroch narazíme na menšie jaskýň, ktorej význam je pre dievčatá jediný, schovať sa tam. Ja som opäť proti, pretože je to ďalšia strata času a nie je to bezpečné, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Chcú tam počkať do rána, prosí ma, at' zavolám vrtuľník, ale ani jedna možnosť nie je pre mňa prijateľná. Pýtam sa ich: „Máte pitie a jedlo do rána, máte suché oblečenie, aby sme sa nepodchladili?“ Odpovede som poznala dopredu: „Nemáme.“ Vrtuľník bol tiež nemysliteľný, po prvé v tom psychickom vypätí nikto z nás nedokázal presne opísať, kde sme , za druhé, terén bol tá ťažko prístupný, že by sa záchranná akcia nedala zrealizovať, ku všetkému silná búrke, vietor a déšt' podmienky pre akúkoľvek akciu len sťažovali. Zaliezajú čo najďalej do zablatené jaskyne, dávajú dole batohy a len dřepíme. Najhoršie je na tom Evka a Verča, začali zvracať a hystericky nariekať. Kamča je tiež psychicky na dne, ale aspoň je potichu. Snažím sa nenechať sa nimi strhnúť, beriem prázdnu fľašu vody a plním ju kvapkami stekajúcimi po hrane skaly. Spomínam, aký kus cesty a aké prekážky máme ešte pred sebou, ted' už ale nie je cesty späť. Zdá sa nám, že sa búrka trošku upokojila, vyliezajú z jaskyne, rozhliadame sa okolo, akoby sme sa práve prebudili zo sna. Búrka sa presunula na severovýchod, blesky bolo vidieť už len z diaľky. Vyrážam ako prvý svižným krokom. dievčatá držia pospolu a vzájomne sa podporujú a utešujú. Zrazu nám zahrmí nad hlavami a nám je jasné, že búrka je tu späť. Zaplaví nás ďalšia vlna zúfalstva, strachu a beznádeje, ale ako sa hovorí, nádej umiera posledná. Akoby nám príroda dávala najavo, že s nami ešte neskončila. Verím, že si dievčatá v túto chvíľu začínajú vyčítať, že sme na tej chate pod vrcholom nezostali do rána, ale ted' už je na akékoľvek výčitky neskoro. Sme ted' a tu, v ohnisku búrky, na hore, ktorá je v rebríčku medzi prvými svojim počtom obetí zasiahnutí bleskom v Európe. Vo chvíli, kedy nám cestu skríži silný prúd bahnitej, kamenisté vody valiaci sa zo steny vpravo, zneistíte aj ja. Pýtam sa sama seba: „Tadiaľto sme išli, je toto vôbec správna cesta?“ Veľmi času na uvažovanie a porovnania cesty s mapou nie je, nie je ani čas sa vracať späť a hľadať náhradné cestu, preto spoločnými silami prekonávame novovytvorenú riečku a ideme ďalej. Takých prekvapenie na trase nás stretne viac, všetko je to vďaka silnému dažďu, ktorý totálne zmenil charakter terénu. Našťastie na jednom kameni zazriem značku cesty, ktorá je ukazovateľom správnosti. Prichádza úľava, aspoň dočasná. Pretože vyschnuté koryto riečky Triglavska Bistrica, ktorú sme prekračovali ráno krátko po odchode z chaty, sa pre nás teraz stáva absolútne neschodnou. Blatistá voda sa valí cez kamene, silný prúd strháva konáre a kmene stromov. Stále silno prší, hromy sa odrážajú od stien hory, blesky rozsvecujú oblohu do neuveriteľných scén. Búrka sa ešte niekoľkokrát otočí, ako by sa s nami nechcela rozlúčiť. My ted' ale všetku svoju pozornosť venujeme vytváranie plánu, ako sa dostať sa na druhú stranu tejto rozbúrenej rieky. Skúšame ísť proti prúdu i po prúde, len aby sme našli aspoň trochu schodné miestečko. A konečne nachádzame, síce po kolená vo vode, ale v bezpečí na druhej strane. Ako by táto rieka bola posledná skúškou, symbolickými dverami, ktoré sme za sebou zavreli. Cítime obrovskú úľavu, napriek tomu v skupine panuje vyčerpania. Prechádzame lesíkom pozdĺž rieky, až sa medzi stromami mihne svetlo od Aljažev Dom. Neverím vlastným očiam, sme v bezpečí, zdravé a živé. Holky dochádza niekoľko metrov za mnou. Na terase nás víta majiteľka domu, s plačom nás všetkých objíma ako vlastné dcéry a je št'astnú, že nás znovu vidia. Pozrie sa na hodinky, ručičky ukazujú 23:50. Trasúcim sa hlasom dodá: „Bola som rozhodnutá počkať do polnoci, potom by som po vás vyhlásila pátraciu akciu.“ Poďakujeme jej, na viac sa nezmôžeme, ale niekedy ani slová nie sú potrebné. Mlčky sa presunieme do izby, každá so svojimi myšlienkami zaspíme. Nasledujúci deň nás čaká cesta domov, počas ktorej vládne zvláštna atmosféra, ako by sa každá bila s vlastnými pocitmi. At' už to sú pocity víťazstvo, prehry alebo pokory, sme št'astnú, že sme živé a zdravé späť na diaľnici vedúcej domov. Nedokážem si to inak vysvetliť, než že príroda chcela, aby sme tu ešte zostali, dala nám druhú šancu. Šancu na to byť lepšie, a ukázať, že sme pochopili zmysel „hry“. Pre mňa to bola obrovská skúsenosť, a vždy, keď budem niekoho brať do hôr, budem sa držať pravidla „Dôveruj, ale preveruj“. Mám ešte väčší rešpekt a úctu k horám než som mala pred Triglav. At' už to sú Jeseníky, Krknoše alebo Alpy, vždy do hôr chodím s pokorou. Tak ako napísal Julius Kugy, slávny prieskumník Julských Álp v jeho knihe (Zo života horala) „Triglav nie je iba hora, Triglav je kráľovstvo“. Nemohol to vystihnúť lepšie. Je to kráľovstvo, kde má každý dvere otvorené, záleží na každom, či si tie dvere zavrie alebo ho hora prepustí späť.

Začíname na Blede

Krátka zastávka na jazere Bled

Tento vrchol láka nejedného turistu, cestovateľov a milovníka hôr. Preto po dlhom prerokúvaní dávame dohromady štvorčlennú skupinu z členov som ja ako najskúsenejší horalka, ďalej Kamča, ktorá už výstup na Triglav absolvovala, a preto v nej mám veľkú oporu, ďalší člen je Verča, skúsená horolezkyne a jej kamarátka Evka, ktorá niečo málo turistiky zažila, je to pre ňu obrovská výzva – rovnako ako pre každú z nás. Naša trasa je plánovaná so zastávkou vo mestečku Bled, kde sa prechádzame po Bledské jazero na plavidle zvanom opletavá, na ostrove Blejsko Otok ochutnávame výbornú miestnu zmrzlinu a frčíme späť k autu. Pokračujeme ďalej na Jezernice, v Mojstrana sa dáme doľava a po prašnej, kamenistej, prudko stúpajúca cestičke prichádzame k Aljažev Domu (1 015 mnm) – horskej chate v doline Vráta, ktorá sa stáva naším útočiskom na nadchádzajúce dva dni. Nasledujúci deň sa prebúdzame do krásneho, slnečného dňa a o 8:00 ráno a so základnou výbavou (mačky, ferratový sed a helmy), jedlom a nápojmi na celý deň vyrážame z parkoviska najskôr po širokej, kamenistej ceste, ktorá nás zavedie k pomníku padlým partizánom. Za krátku chvíľu odbočujeme doľava, kde prechádzame na zapaľovače vyschnutú riečku Triglavska Bistrica a nastupujeme na Studenič cestu, jednu z troch tradičných ciest vedúce k vrcholu. Ted' už nás čaká niekoľkohodinové šliapania do kopca. Pomerne často cestou míňame do skaly pribité pomníčky s menami obetí, ktoré pri zdolávaní Triglavu prišli o život zásahom blesku. Keďže som už zo skorších čias vedela, že sa Triglav pri náhlej zmene počasia stáva tzv. Bleskozvodom Európy, a to vďaka niektorým úsekom zaistenými skobami a oceľovým zábradlím, tak ako jediné mi behal mráz po chrbte, zakaždým, keď som taký pomníček míňala. Avšak nám počasie praje, cestou fotíme, kocháme sa, Evka a Verča si občas urobia prestávku na cigaretu a ideme ďalej. Po pár hodinách sa terén stáva obtiažnejším, náročnejším, z batohu vyťahujeme ferratový set, nasadzujeme helmy a každá sa sústredíme sama na seba. Cestou sa osviežime ľadovou vodou z horských pramienkov tečúcich vďaka ľadovcu pod vrcholom. Prvý ide Kamča, hneď v závese ja a po ohliadnutie zist'uje, že Evka a Verča sú nejako pozadu. Prvé, čo ma napadne je, že si dali zase prestávku na fajčenie, a že nás dôjdu. Medzera medzi nami sa ale zväčšuje, tak s kamca zastavujeme a na zvyšok tímu čakáme. Keď sme zase všetkých pokope, čaká nás s kamca nemilá správa. Evka nám oznamuje, že už nemôže, že máme ísť, že pôjde pomaly za nami. Boli sme ešte len v polovici výstupu, naberali sme veľké meškanie a čas bežal neúprosne. Prestávky na odpočinok sme teda robili čoraz častejšie, u rozcestníku spájajúcej našu cestu s ďalšie, skôr zostupovú cestou zvanú Pot Čez Prag, sa aj Verča priznáva, že už nemá silu ísť ďalej. Náročný ferratový úsek sme mali už za sebou, ale ďalší ťažký prelez cez Mali Triglav (2739 mnm) nás ešte len čakal. Ani jedna z dievčat to ale nechcela vzdať. Neskúsenosťou a nevedomosťou dievčatá zostávali pokojné, naopak mne sa v hlave začínali rodiť plány a úvahy o tom, ako to časovo zvládnuť. Prešli sme snehové polia, pozdravili pár kozorožcov alpských, spoločnosť nám robí skupina nemecky hovoriacich turistov. Je 16:00 a my ešte len míňame Triglavski dom (2 515 mnm), kde po zhodnotení situácie navrhujem prespať na tejto chate a ráno zostúpiť dole. Túto možnosť dievčatá okamžite zavrhujú so slovami: „To zvládneme, chlapci to taky otočili za jeden deň.“ Onedlho stojíme pod vrcholom Malého Triglavu. Nastupujeme na sporo zaistenú Ferrato a po veľmi exponovanom chodníku po hodine stojíme na vrchole Triglavu u plechové „rakety“ zvanej Aljažev Stolp (2864 mnm). Evka a Verča sú vyčerpané, ale štastné, že to dokázali. Ja ale zo skúsenosti viem, že to najhoršie máme ešte len pred sebou – niekoľkohodinovú cestu späť na Aljažev Dom. Pár minút stojíme na „streche“ Julských Álp a do pamäti sa snažíme vryť nádherné výhľady na okolité kopce, urobíme pár fotiek a je na čase ísť dole. Všímam si, že oblačnosti zo západu pribúda, a vzhľadom na to, že cestou hore sme nabrali meškanie 4 hodiny, je celkom pochopiteľné, ako dlho nám bude trvať cesta dole, ao nehovorím o vyčerpaní dvoch členiek nášho tímu. Cestou späť k Triglavskemu Domu sa párkrát obzriem, a keď oceľová mračná sprevádza ľahké hrmenie, vyhlásim jednoznačné stanovisko: „Dievčatá, zostávame tu cez noc, ráno to stretneme. Od západu sa blíži búrková mračná a cesta dole nám zaberie rovnako času ako cesta hore, nemôžeme riskovať. "Na to sa mi dostáva len nesúhlasných odpovedí s tým, že to stihneme. Nenarobím nič, ešte niekoľkokrát im zopakujem, že ich rozhodnutie nie je správne, ale stojí si za svojím. A má povaha mi nedovolí rozdeliť tím. Pred 18. hod sa vydávame na cestu späť, na cestu, ktorá sa vzápätí premení na boj o život a na ktorú nikdy v živote nezabudnem. Zvoľna klesáme, krok Evky a Verča sa stáva čím ďalej ťažšie, vzdialenosti medzi nami sa zväčšujú. Už nikoho cestou dole nestretávame, kto toho dňa vystúpal hore, zostáva hore na chate a ráno sa vracia. Tak ako sa odporúča. Búrková oblaky sa za sprievodu dunivého hrmenia a oslňujúceho blesky približujú nad posvätnú horu a začínajú nás varovať. Nebo sa otvára a začína silno pršať. Hora nás zamyká a my netušíme, čo má s nami v pláne ďalej. Vo chvíli, keď slézáme posledný istený úsek, kde sme železnými karabínami pripnuté k železným zábradlím a skobám, sa mi premietajú v hlave všetky tie pomníčky, ktoré sme cestu nahor stretávali. Nikto nechce, aby ich tam bolo viac, aspoň ja nie, pretože dievčatá ich význam nepoznajú. A rozhodne ted' mi nepripadne vhodná chvíľa pre ich vysvetlenie. Evka odpí- ako posledný karabínu, schovávame vybavenia do batohu. Zo všetkých síl sa dievčatá snažím povzbudiť k rýchlejšej chôdzi, aby sme sa čo najskôr dostali aspoň o pár metrov nižšie, kde sa nebezpečenstvo zasiahnutia bleskom aspon o málinko zmenší. Vďaka silnému dažďu sa ale terén stáva ďaleko náročnejším, klzkým, a preto musíme vynaložiť väčšie úsilie na to, aby ani jedna z nás nepošmykli a nesjela po strmej, skalnaté stene dole. Prichádzame na rázcestí, kde Kamča navrhne: "Tu doprava je to kratšia, poďme tadiaľ.“ Evka a Verča teraz počuje na každé slovo záchrany, ja som opatrnejší a tento návrh zavrhuju. Snažím sa holky opäť presvedčiť: „Poďme rovnakou cestou, nie je čas strácať čas.“ Bohužiaľ, zase prevaha, a tak sa vydávame úzkou cestou vpravo. Snažím sa zachovať chladnú hlavu, spomínam na všetky inštrukcie „Ako sa správať v horách pri búrke“, ktoré som nie náhodou čítala dva dni pred odchodom. Zrazu Vykríknem: „Palice, okamžite si tie turistické paličky schovajte do batohu!“ Holky nechápu, nie sú schopné logicky uvažovať, začínajú byť v šoku. Ted' sa mi do partie k vyčerpanej Verča, Evče pridala ešte Kamča, ktorá podľahla situáciu. Po hodine a pol chôdze neznámym terénom nás zastavuje 4 metre široký snehový jazyk so sklonom 45 stupňov, ktorý musíme prejsť. Než stačím vyhodnotiť situáciu, Kamča si obúva mačky, s hrôzou v očiach as rozklepanými kolenami sa chystá vkročiť na, vďaka silnému dažďu, zmäknutý sneh. Okamžite ju zastavujem, toto je moc riskantné, Verča s Evkou dostávajú paniku a plačú. Medzi vzlyky rozoznávam slová: „Ja nechcem umrieť, ja chcem vidieť svojho syna.“ Najradšej by som holky propleskla z oboch strán, aby sa spamätali, zatiaľ ale len zvyšujú hlas a rozhodnem, že sa okamžite vraciame späť na rozcestník. To ale znamená ďalší hodina a pol v búrke a silnom daždi naviac. Srdce mi bije až v krku, tie najhoršie myšlienky sa snažím zahnať tak rýchlo, ako len prišli. Po pár metroch narazíme na menšie jaskýň, ktorej význam je pre dievčatá jediný, schovať sa tam. Ja som opäť proti, pretože je to ďalšia strata času a nie je to bezpečné, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Chcú tam počkať do rána, prosí ma, at' zavolám vrtuľník, ale ani jedna možnosť nie je pre mňa prijateľná. Pýtam sa ich: „Máte pitie a jedlo do rána, máte suché oblečenie, aby sme sa nepodchladili?“ Odpovede som poznala dopredu: „Nemáme.“ Vrtuľník bol tiež nemysliteľný, po prvé v tom psychickom vypätí nikto z nás nedokázal presne opísať, kde sme , za druhé, terén bol tá ťažko prístupný, že by sa záchranná akcia nedala zrealizovať, ku všetkému silná búrke, vietor a déšt' podmienky pre akúkoľvek akciu len sťažovali. Zaliezajú čo najďalej do zablatené jaskyne, dávajú dole batohy a len dřepíme. Najhoršie je na tom Evka a Verča, začali zvracať a hystericky nariekať. Kamča je tiež psychicky na dne, ale aspoň je potichu. Snažím sa nenechať sa nimi strhnúť, beriem prázdnu fľašu vody a plním ju kvapkami stekajúcimi po hrane skaly. Spomínam, aký kus cesty a aké prekážky máme ešte pred sebou, ted' už ale nie je cesty späť. Zdá sa nám, že sa búrka trošku upokojila, vyliezajú z jaskyne, rozhliadame sa okolo, akoby sme sa práve prebudili zo sna. Búrka sa presunula na severovýchod, blesky bolo vidieť už len z diaľky. Vyrážam ako prvý svižným krokom. dievčatá držia pospolu a vzájomne sa podporujú a utešujú. Zrazu nám zahrmí nad hlavami a nám je jasné, že búrka je tu späť. Zaplaví nás ďalšia vlna zúfalstva, strachu a beznádeje, ale ako sa hovorí, nádej umiera posledná. Akoby nám príroda dávala najavo, že s nami ešte neskončila. Verím, že si dievčatá v túto chvíľu začínajú vyčítať, že sme na tej chate pod vrcholom nezostali do rána, ale ted' už je na akékoľvek výčitky neskoro. Sme ted' a tu, v ohnisku búrky, na hore, ktorá je v rebríčku medzi prvými svojim počtom obetí zasiahnutí bleskom v Európe. Vo chvíli, kedy nám cestu skríži silný prúd bahnitej, kamenisté vody valiaci sa zo steny vpravo, zneistíte aj ja. Pýtam sa sama seba: „Tadiaľto sme išli, je toto vôbec správna cesta?“ Veľmi času na uvažovanie a porovnania cesty s mapou nie je, nie je ani čas sa vracať späť a hľadať náhradné cestu, preto spoločnými silami prekonávame novovytvorenú riečku a ideme ďalej. Takých prekvapenie na trase nás stretne viac, všetko je to vďaka silnému dažďu, ktorý totálne zmenil charakter terénu. Našťastie na jednom kameni zazriem značku cesty, ktorá je ukazovateľom správnosti. Prichádza úľava, aspoň dočasná. Pretože vyschnuté koryto riečky Triglavska Bistrica, ktorú sme prekračovali ráno krátko po odchode z chaty, sa pre nás teraz stáva absolútne neschodnou. Blatistá voda sa valí cez kamene, silný prúd strháva konáre a kmene stromov. Stále silno prší, hromy sa odrážajú od stien hory, blesky rozsvecujú oblohu do neuveriteľných scén. Búrka sa ešte niekoľkokrát otočí, ako by sa s nami nechcela rozlúčiť. My ted' ale všetku svoju pozornosť venujeme vytváranie plánu, ako sa dostať sa na druhú stranu tejto rozbúrenej rieky. Skúšame ísť proti prúdu i po prúde, len aby sme našli aspoň trochu schodné miestečko. A konečne nachádzame, síce po kolená vo vode, ale v bezpečí na druhej strane. Ako by táto rieka bola posledná skúškou, symbolickými dverami, ktoré sme za sebou zavreli. Cítime obrovskú úľavu, napriek tomu v skupine panuje vyčerpania. Prechádzame lesíkom pozdĺž rieky, až sa medzi stromami mihne svetlo od Aljažev Dom. Neverím vlastným očiam, sme v bezpečí, zdravé a živé. Holky dochádza niekoľko metrov za mnou. Na terase nás víta majiteľka domu, s plačom nás všetkých objíma ako vlastné dcéry a je št'astnú, že nás znovu vidia. Pozrie sa na hodinky, ručičky ukazujú 23:50. Trasúcim sa hlasom dodá: „Bola som rozhodnutá počkať do polnoci, potom by som po vás vyhlásila pátraciu akciu.“ Poďakujeme jej, na viac sa nezmôžeme, ale niekedy ani slová nie sú potrebné. Mlčky sa presunieme do izby, každá so svojimi myšlienkami zaspíme. Nasledujúci deň nás čaká cesta domov, počas ktorej vládne zvláštna atmosféra, ako by sa každá bila s vlastnými pocitmi. At' už to sú pocity víťazstvo, prehry alebo pokory, sme št'astnú, že sme živé a zdravé späť na diaľnici vedúcej domov. Nedokážem si to inak vysvetliť, než že príroda chcela, aby sme tu ešte zostali, dala nám druhú šancu. Šancu na to byť lepšie, a ukázať, že sme pochopili zmysel „hry“. Pre mňa to bola obrovská skúsenosť, a vždy, keď budem niekoho brať do hôr, budem sa držať pravidla „Dôveruj, ale preveruj“. Mám ešte väčší rešpekt a úctu k horám než som mala pred Triglav. At' už to sú Jeseníky, Krknoše alebo Alpy, vždy do hôr chodím s pokorou. Tak ako napísal Julius Kugy, slávny prieskumník Julských Álp v jeho knihe (Zo života horala) „Triglav nie je iba hora, Triglav je kráľovstvo“. Nemohol to vystihnúť lepšie. Je to kráľovstvo, kde má každý dvere otvorené, záleží na každom, či si tie dvere zavrie alebo ho hora prepustí späť.

Zatlieskaj autorovi článku!
Zdieľaj to:

Praktické informácie

Vďaka!

Bol (a) si tam? Napíš recenziu tohto miesta

Hodnotilo už 1 cestovateľ

Bol (a) si tam? Napíš recenziu tohto miesta

Pre vloženie recenzia sa musíš alebo